Lokalita Hrádok vo Varíne

Ťažko skúšané 19. storočie – cholera vo Varíne a okolí v roku 1831

Choroby epidémie a pohromy

V minulosti ľudí sužovali rôzne hladomory a choroby, ktoré prichádzali najmä po nepredvídateľných udalostiach, akými boli zmeny počasia, klímy, neúroda, či živelné pohromy. Napriek dynamickému rozvoju zdravotníctva bola väčšina chorôb v 19. storočí len ťažko liečiteľná. Bežnou chorobou boli napríklad nákazlivé kiahne s 15-45 % úmrtnosťou, tiež osýpky, trachómy, záškrty, vodnateľka, tetanus, antrax, skorbut, svrab, dyzentéria, úplavica, tuberkulóza, ale aj škvrnitý týfus. Nedostatočná hygiena, zlé bytové podmienky, obyvateľstvo oslabené nedostatkom potravín a nízka úroveň lekárskej vedy spôsobili, že infekčné choroby sa rýchlo šírili do okolia bez ohľadu na hranice štátov. 

Na Považí, ktorým viedla dôležitá obchodná cesta, sa spomínajú morové epidémie za zvlášť dramatických okolností v roku 1710, 1713 a v roku 1831. Dochádzalo tu aj k častým  hladomorom (1816 – 1818, 1834 – 1836, 1846 – 1847). Veľmi závažným ochorením v 19. stor. bola cholera, ktorá sa objavila najskôr v Indii (prvýkrát už v 6. stor. pred Kr.), neskôr zachvátila územie Perzie, Ruska a pokračovala do Afriky, Ameriky a samozrejme do viacerých ďalších európskych štátov. Do strednej Európy ju priviedli ruské vojská nakomandované z Ázie do boja proti poľským povstalcom. Táto infekčná pohroma teda neobišla ani bývalé Uhorsko, ako to dokazujú cirkevné matriky zomrelých alebo štatistiky jednotlivých panstiev. Aj napriek úsiliu vtedajšej vrchnosti sa nepodarilo šíreniu cholery zabrániť. V spomínanom roku 1831 postihla 16-19 % obyvateľstva severného Uhorska s 15-40% úmrtnosťou.

Na území severnej časti Trenčianskej stolice sa cholera začala prejavovať koncom júla a začiatkom augusta, pričom väčšina obcí bola najviac postihnutá v auguste a septembri. Príznaky epidémie tu dozneli väčšinou koncom októbra a začiatkom novembra. Úmrtnosť v jednotlivých obciach narástla oproti bežnému obdobiu až trojnásobne, najviac boli zasiahnuté obce v okolí Žiliny a Kysuckého nového Mesta, čo súviselo aj s väčšou mobilitou ľudí v nich žijúcich. 

Cholera vo Varíne v roku 1831

Varín bol v 19. stor. pulzujúcim strediskom obchodu a služieb, cholere tu padlo za obeť mnoho ľudí. Podľa zápisu v obecnej kronike bol prvý prípad smrti zapríčinenej epidémiou 26. júla v Nezbudskej Lúčke.  Za  celé  kritické  obdobie  padlo podľa zápisu v kronike z roku 1996  za obeť  nákazy  len  v  samotnom  Varíne  158  osôb,  z  toho  deti  do  12  rokov  –  27,  dospelí  do 60 rokov – 68, starší nad  60  rokov  –  63.  V  Krasňanoch  zomrelo  spolu  35  osôb,  v  Gbeľanoch  48  osôb,  V  Nededzi  35 osôb a  v  Nezbudskej  Lúčke  33 osôb. 

Vo varínskej matrike zomretých je 9. júla zapísaná zosnulá Zuzana Kubičková vo veku 54 rokov z Nezbudskej Lúčky, dňa 14. júla sú v tejto obci v ten istý deň zapísaní ďalší traja zosnulí, 15. júla ďalší dvaja. S výnimkou troch zosnulých v Gbeľanoch, Nededzi a Varíne zomrelo vo varínskej farnosti v obci Nezbudská Lúčka do 24. júna 1831 ďalších celkom 26 ľudí, je teda zrejmé, že epidémia vo farnosti prepukla naozaj tu. Od 2. do 30.augusta je v matrike takmer každý deň uvedených viacero zosnulých z niektorej, alebo viacerých obcí patriacich pod varínsku farnosť. V auguste vo varínskej farnosti celkom zomrelo 251 ľudí, v septembri 16, v októbri 11.  Najviac obetí si epidémia vyžiadala počas augusta, napríklad vo Varíne dňa 12.8.1831 zomrelo spolu 13 ľudí. Pred pandémiou podľa matričných záznamov vo Varíne v roku 1830 zomrelo celkom 87 obyvateľov, v cholerovom roku 1831 až 383 obyvateľov, v nasledujúcom roku to bolo opäť nižšie číslo a to 89 obyvateľov. Podľa zápisov v matrike nie je možné presne stanoviť koľko obetí si cholera vyžiadala, keďže nie všetky úmrtia museli byť nutne spojené len s epidémiou cholery.

Obce sa usilovali aspoň trochu pomôcť aj početným sirotám, ktoré cholera zanechala, popri zabezpečení ich ďalšej výchovy, aj menšími finančnými dotáciami. O mnohé deti sa postarala blízka rodina, viaceré  skončili aj v novozaloženom sirotinci v Žiline.  

Podľa obecnej kroniky obete pandémie pochovávali do spoločných hrobov na Hrádku tak, že  do vykopaných šácht ukladali rakvy vedľa seba. V predpoludňajších hodinách, na hlas zvonov, dovážali občania svojich mŕtvych každý deň na cintorín, kde sa konal spoločný cirkevný pohreb. Na Hrádku sú pravdepodobne pochované asi len obete z obce Varín. Podľa obecnej monografie Nededze sú tamojšie obete cholery pochované na zvláštnom cintoríne v lokalite na Prednej Hôrke. Podľa obecnej monografie obce Krasňany sú obete cholery z obce pochované na starom cintoríne za obcou, ktorý sa nachádza na ľavej strane cesty smerom na Strážu. Na starom cintoríne stojí kríž s korpusom Krista, ktorý dala zhotoviť šľachtická rodina Pongráczovcov ako pamiatku na cholerový rok 1831. Vo varínskej matrike je v obci Krasňany dňa 23. augusta 1831 zapísaná zosnulá Antonia Pongrácová zo Svätého Mikuláša a Starého hradu, ktorá zomrela vo veku 38 rokov, dňa 28. augusta 1831 zosnulá Anna Pongácová  (Motesiczky) vo veku 68 rokov. Zlá čitateľnosť podstavca kríža umožnila identifikovať len meno Daniela Pongrácza, ktorý v tom čase spravoval panstvo a pravdepodobne dal kríž zhotoviť, v texte je zmienka aj o lipe, z ktorej sa v súčasnosti zachoval len mohutný kmeň, keďže majestátny strom bol pre nevyhovujúci stav pred pár rokmi vyrezaný. Pieskovcový kríž dala zrekonštruovať v roku 2020 Obec Krasňany s pomocou Miestnej akčnej skupiny Terchovská dolina a Iniciatívy Za krajšie dediny pod Rozsutcom. O mieste posledného odpočinku obetí cholery z Gbelian a Nezbudskej Lúčky sa nám nepodarilo zistiť bližšie informácie, dá sa však predpokladať, že v oboch obciach sa nachádzajú obdobné cholerové cintoríny, na podobných miestach zvykli v minulosti bývať osadené jednoduché kríže, či božie muky.

 

Opatrenia vrchnosti a konšpirácie ľudu

Ľudia sa v období šírenia cholery vyhýbali cestovaniu, zásobovanie a obchod boli načas ochromené. Jednotlivé krajiny kontrolovali pohyb ľudí na hraniciach, tovar aj ľudia museli absolvovať karanténu. Stoliční úradníci často presadzovali ochranné opatrenia aj násilím bez adekvátneho vysvetlenia zväčša negramotnému obyvateľstvu, na hraniciach okresov a žúp boli zriaďované vojenské varty, ktoré mali zamedziť pohybu obyvateľov. Zakázaný bol aj presun na žatevné práce, ktoré pre značnú časť obyvateľov z horských regiónov zabezpečovali potrebný zárobok. Okrem zákazu pohybu a cestovania boli zrušené i jarmoky, trhy, rôzne podujatia, ale aj omše a náboženské obrady.  Medzi ľuďmi sa rozširovali aj rôzne konšpiračné teórie o tom ako sa vrchnosť snaží ich otráviť kvôli tomu, aby si rozdelila ich majetky, ktoré im daroval cisár. Ľudia sa obávali otrávenia studní (ktoré sa chlórovali, čo sa dodnes považuje za účinnú prevenciu proti cholere), otráv v liekoch, ktoré podávali lekári, dokonca sa trávenia ľudí podľa týchto fám mali dopúšťať aj kňazi napríklad pri podávaní hostií, udeľovaní sviatosti zmierenia a poslednom pomazaní. Ľudia protestovali aj proti spôsobu pochovávania do hromadných hrobov, ktoré sa niekedy dialo bez vyzváňania, obradu, kňaza, či pozostalých. Mŕtvych v hroboch posypávali vápnom, všetky tieto veci poddaných poburovali. Na východnom Slovensku nabrali udalosti mimoriadne dramatické rozmery, keď vypuklo v Zemplínskej, Abovskej, Šarišskej a Spišskej župe Východoslovenské roľnícke povstanie (nazývané aj cholerové, alebo sedliacke). Ľudia brali spravodlivosť do vlastných rúk, často sa dopúšťali rôznych násilností, či vrážd. Obeťami útokov, bitiek a zabití boli majitelia, či úradníci panstiev, slúžni, lekári, kňazi, notári, ale aj deti. O udalostiach z toho obdobia písal aj významný slovenský básnik, prozaik, dramatik, historik, novinár, kňaz a teológ Jonáš Záborský slovami:

„Hrozný je bezprávny ľud, aký vtedy bol uhorský, keď raz jarmo zláme. Zúri démonicky na vinných i nevinných, pácha bez citu ukrutnosti, aké najhroznejšie vymyslieť sa dajú. A vraj holubičí národ…“

Odkaz strastiplného roku 1831 rezonoval aj v tvorbe viacerých slovenských spisovateľov, Hana Zelinová toto povstanie popisuje aj v románe Alžbetin dvor, ktorý bol neskôr sfilmovaný, Tomáš Winkler v knihe Cesty na popravisko, Milan Varsík v diele Dotyky s minulosťou, Jožo Nižňánsky v románe Cholera a spomínaný Jonáš Záborský v poviedke Hlovík medzi vzbúreným ľudom.

V prvej polovici 19. storočia stále pretrvávalo nevoľníctvo, silneli hlasy po rovnosti a rôzne revolučné idey. Veľká časť poddaných žila vo veľkej chudobe, takmer pravidelne ohrozovaná rôznymi epidémiami, živelnými pohromami, či neúrodou bez adekvátnej lekárskej starostlivosti, liekov, vzdelania, či sociálneho zabezpečenia. Pri hodnotení pohnutých udalostí z roku 1831 musíme vnímať všetky faktory, ktoré ich ovplyvnili. Na jednej strane nevedomosť, predsudky, šírenie nenávisti, hystéria, podnecovanie ľudí v hraničných životných situáciách pre páchanie násilia priniesli zbytočnú smrť viacerých ľudí. Na druhej strane k tomu prispeli aj  nedostatočné opatrenia vtedajšej vrchnosti, prílišná horlivosť a nedostatočná komunikácia pri vymáhaní obmedzení a uplatňovaní sanitárnych opatrení. Aj keď sa tieto udalosti nedajú celkom porovnávať so súčasnou situáciu pri pretrvávajúcej pandémii COVID 19, niektoré podobnosti a analógie sú minimálne znepokojujúce . Akoby platilo známe cicerove: „História je učiteľkou života“.

Cholera a boj proti nej

Pojem cholera je odvodený z hebrejského výrazu choli-ra, čo v preklade znamená zlá choroba alebo z gréckeho slova cholé, čo v preklade znamená žlč, hnev. Jedná sa o akútne infekčné ochorenie, ktoré sa prejavuje ako akútny zápal sliznice žalúdka a čriev s celkovou intoxikáciou organizmu. Má krátku inkubačnú dobu (najviac 3 dni, najčastejšie 24 hodín) a ochorenie netrvá dlhšie než 5 dní. V 19. storočí ju prenášali ľudia priamo medzi sebou, dotykom a vzájomným kontaktom, ale tiež konzumovaním znečistenej vody (kontaminovanej výkalmi) a potravín (najčastejšie nedostatočne tepelne upravenými rybami). Cholera mala charakteristické príznaky. Postihnutému sa zovreli pery a kútiky úst mu previsli nadol, koža na celom tele vyschla a stala sa nepružnou. Ďalším príznakom bol nepravidelný pulz, ktorý sa neskôr veľmi spomalil. Typickým prejavom boli silné vodnaté i krvácavé hnačky (človek dokázal stratiť aj 25 litrov vody denne) a hlboký pokles teploty pod normálnu úroveň, ale aj horúčky, nevoľnosť, či zvracanie. Oči chorých boli hlboko vpadnuté, dehydratácia a acidóza sa prejavovala neustálym smädom, prítomné boli svalové kŕče a slabosť, často nastával rozvrat vnútorného prostredia. Pri ťažkých formách po prvotnom prejave príznakov nastávala v priebehu dvoch až troch dní smrť, v určitých prípadoch už do niekoľkých hodín (najmä u oslabených jedincov a detí). Cholera zabíjala celé rodiny a dokázala vyhubiť v krátkom čase celé osady, kde sa ich obyvatelia nakazili navzájom. Liečenie vtedajšími zaužívanými prostriedkami (seknutie žily či podávanie prostriedkov na dávenie) chorobu ešte urýchlilo. Nepomáhali ani dezinfekčné roztoky vo forme roztoku octu, chlórového vápna, chloridu sodného alebo sanitry. Rovnako nezaberalo ani vydymovanie domov, bytov, osôb a tovaru borovicovým drevom. Zastaviť hnačky sa pravdepodobne poúšali aj zvýšenými dávkami mäsa. Ľudia sa v beznádeji a bezvýslednom úsilí zastaviť šírenie choroby obracali i na Boha prostredníctvom platenia mnohých svätých omší. V súčasnosti je v Európe cholera skôr raritným ochorením, vyskytuje najmä v krajinách tretieho sveta.

Varínsky kňaz a rodák František Hreusík a kríž s lipou na pamiatku obetí cholery

Niekedy si neuvedomujeme, akú zaujímavú históriu majú miesta, okolo ktorých denne chodíme. Už Slovania uctievali (podobne ako iné národy) celú radu posvätných stromov ako dub, orech a breza. Pod vplyvom národného obrodenia a vymedzenia sa v 19. storočí bola na všeslovanskom zjazde prijatá za strom Slovanov lipa. Ľudia na vidieku aj v mestách oddávna vysádzali samostatne stojace stromy (solitéry) na pamätných miestach historických udalostí v krajine, ale aj na iných, pre nich  významných miestach, akými boli rôzne hranice, hranice pozemkov, miesta stretu ciest, sakrálne pamiatky, kaplnky, kostoly, alebo kríže. Okrem symbolickej, duchovnej a estetickej hodnoty tieto stromy čiastočne chránili objekty pred nepriazňou počasia, poskytovali plody – napr. lipové kvety, dokázali tiež zmierniť horúčavy. Veľký strom dokáže vytvoriť aj v súčasnosti v extrémnych horúčavách vo svojom tieni mikroklímu až o pár stupňov nižšiu ako okolie. Pri sakrálnych objektoch sa vysádzali najmä listnaté stromy. Pod košatými stromami sa vytváralo dôveryhodnejšie prostredie. Ich počet sa obvykle pohyboval od jedného po štyri kusy, obklopujúce stavbu, alebo kríž zo všetkých svetových strán, aby chránili miesto pred nečistými silami. Stromy sa prevažne vysádzali s dokončením stavby.

Tak tomu mohlo byť aj v prípade lipy na Hrádku, ktorej vek môžeme len veľmi hrubo odhadovať. Azda ju zasadil samotný varínsky rodák František Hreusík koncom 19. storočia po osadení pamätného kríža, je však možné, že bola zasadená omnoho skôr po roku 1831. V tom čase sa masový hrob nachádzal v nezastavanej časti obce, vzdialenej od domov, čo bol iste aj jeden z dôvodov pre ktorý bolo vybraté ako pohrebisko pre obete cholery. Text na kríži: “Curavit ARD Franciscus Hreusik em V Arcidiaconus et Parochus Nemsoviensis a. 1891.” znamená: “Dal postaviť vysokodôstojný pán František Hreusík archidiakon a farár Nemšovský v roku 1891”. Text na podstavci: “HIC QUIESCUNT 1831 IN CHOLERA MORTUI!”  znamená:” TU ODPOČÍVAJÚ ZOMRETÍ NA CHOLERU V ROKU 1831.

František Hreusík, podľa informácií v obecnej kronike, narodený vo Varíne 31. októbra 1826, mal údajne päť rokov, keď zúrila nešťastná cholera. Vtedy mu podľa informácií tu uvedených zomrel otec aj starý otec. Pre mimoriadne nadanie bol údajne v mladom veku poslaný na teologické štúdium a za kňaza bol vysvätený 7. augusta 1850. Jeho posledným pôsobiskom bola Nemšová, kde je aj pochovaný. Vo varínskej matrike zomretých z roku 1831 je dňa 5. augusta zapísaný zosnulý 8. ročný Štefan Hreusík, dňa 12. augusta zosnulý 30.ročný Štefan Hreusík, pravdepodobne otec Františka a medzi posledné obete cholery patril aj 65. ročný Adam Hreusík, zosnulý dňa 19. septembra, ktorý mohol byť jeho starým otcom. 

Lokality Hrádok a Hájik – stopy dávnej minulosti a nezodpovedané otázky

Okrem silného príbehu o cholere z roku 1831 lokality Hrádok a Hájik ukrývajú aj ďalšie – staršie príbehy. Samotný názov Hrádok akoby naznačoval, že tento zreteľný pahorok niekedy mohol slúžiť ako opevnenie. Počas archeologického výskumu v 80. rokoch minulého storočia archeológom Jozefom Moravčíkom z Považského múzea v Žiline sa na mieste predpokladanej vstupnej brány našli úlomky keramiky, železné klince, ale aj kostry detí (do 1 roku). Podľa nálezov keramiky bola v tom čase lokalita predbežne datovaná do doby halštatskej. Neskôr však samotný autor výskumu konštatoval, že nálezy sa mohli na miesto dostať sekundárne a kopec bol navŕšený pri pochovávaní obetí cholery, nejde teda o skutočné opevnenie. Takýto hrádok by nemal v širšom okolí analógiu, nakoľko halštatské, laténske a neskôr aj včasnostredoveké opevnenia sa budovali prirodzene vo výšinných polohách, preto s najväčšou pravdepodobnosťou ide o umelý pahorok navýšený pre potreby masového cholerového hrobu. Predmety získané v sondách pri prieskume tu mohli byť navezené s hlinou z blízkeho okolia, kde sa našli viaceré pozoruhodné nálezy. Frekvencia archeologických nálezov v celom katastri Varína svedčí o tom, že toto územie bolo osídlené už v neskorej dobe kamennej (nazývanej aj eneolit). V blízkosti lokality Hrádok v polohách nazývaných Hájiky, alebo Pri Hrádku sa v minulosti pri stavbách rodinných domov našli žiarové hroby lužickej kultúry, čo by mohlo vysvetľovať aj nálezy lužickej keramiky priamo v priestore cholerového pohrebiska. Neďaleko Hrádku, na nezastavaných poliach rozprestierajúcich sa južne popri bezmennom potoku sa okolo roku 1910 našlo osem až desať rímskych republikánskych mincí.

Dve z týchto strieborných mincí sa nachádzajú v zbierkach Považského múzea, ide o razby konzula Memmia a Servilla. Pri stavbe rodinného domu severne od lokality Hrádek bol v roku 1977 náhodne objavený železný hrot kopije, súčasne so železným mečom, ktorý je jedným z najvýznamnejších nálezov v lokalite a okolí vôbec. Doterajšie výskumy ukázali že výrobcom meča bol mimoriadne zručný majster s výbornými znalosťami v spracovaní železa. Takéto zbrane boli často ukladané do hrobov zosnulých bojovníkov, aby ich sprevádzali na posmrtnej ceste. Bývali zámerne zdeformované, ako t omu bolo aj v prípade varínskeho meča.Meč bol odovzdaný do múzea až v roku 2000, prelomený napoly, k čomu došlo pravdepodobne pri snahe nálezcu o jeho narovnanie.

Práve neodborné vyzdvihnutie meča, okolnosti jeho odovzdania a nenávratné zničenie miesta nálezu nedovoľujú vniesť viac svetla do otázky pôvodu týchto dvoch zbraní. Možno ich datovať do obdobia laténu, nemožno vylúčiť ani možnosť, že meč bol súčasťou žiarového hrobu bojovníka przeworskej kultúry, ktorej presahy spoza karpatského oblúka boli v období markomanských vojen (166 – 180 po Kr.) zaznamenané aj na Považí. Z prelomu staršej a mladšej doby rímskej je známe, že na území severného Slovenska už osídlenie púchovskou kultúrou neexistovalo, v dôsledku markomanských vojen sa domáce obyvateľstvo presídlilo do Panónie a prežívali tu len malé skupinky pôvodného obyvateľstva. Jedno z takýchto mladorímskych sídlisk sa nachádza v obci Gbeľany – Pod Chmelíncom, kde bola v minulosti zistená kultúrna vrstva s keramikou z mladšej doby rímskej. Sídlisko sa rozprestieralo len asi 1,5 km severozápadne od polohy Hrádku vo Varíne, čo nemusí byť náhoda. Územie severného Slovenska v období markomanských vojen bolo etnicky rôznorodé pokiaľ ide o skladbu obyvateľstva.

Je mimoriadne zaujímavé o čom dokáže vypovedať relatívne malý kúsok krajiny, okolo ktorého prechádzame denne bez povšimnutia a neprisudzujeme mu nijaký mimoriadny význam. Obec Varín, ale aj širší región skrýva ešte mnoho takých príbehov, ktoré čakajú na objavenie, je len na obyvateľoch, aby citlivo pristupovali k zachovávaniu miestneho kultúrneho dedičstva. V prípade akéhokoľvek archeologického nálezu je potrebné ho nahlásiť príslušným úradom (pri stavbe stavebnému a krajskému pamiatkovému úradu, pri náleze v obci, lese, vo voľnej krajine, alebo na poli priamo, alebo prostredníctvom obce pamiatkovému úradu), a do príchodu odborných pracovníkov s ním nemanipulovať. Mimoriadne dôležité okrem samotných nálezov bývajú práve ďalšie okolnosti, ktoré vedia preskúmať profesionálni archeológovia. Nálezcovi patrí nálezné do výšky 100% hodnoty nálezu.

Lužická kultúra

Pomenovanie kultúry strednej doby bronzovej až po laténsku dobu (1 300 pred Kr. – cca 400 pred Kr., na mnohých miestach až do 2. stor. pred Kr.) Patrí do komplexu kultúr popolnicových polí, ktorých spoločným znakom je žiarové pochovávanie. Počas svojho najväčšieho územného rozsahu sa rozprestierala na veľkom území Poľska, východného Nemecka, časti severných Čiech, Moravy a hornatého územia Slovenska. Na Orave prežívala ešte v 3.až 2. stor. pred Kr. pod názvom oravská skupina.

Laténska doba

Laténska doba, inak známa aj ako mladšia doba železná sa v strednej a západnej Európe vyvíjala zhruba od roku 500/450 pred Kr. až po prelom letopočtov. Je to doba, počas ktorej bolo územie Slovenska obývané prvým historicky známym národom, Keltami. Pomenovaná je podľa náleziska La Tène vo Švajčiarsku.

Púchovská kultúra

Bola to archeologická kultúra približne od roku 300 pred Kr. do 180 po Kr. , ktorá sa pôvodne rozkladala na severnom, strednom a západnom Slovensku, na severovýchodnej Morave a v Malopoľsku, po prelome letopočtov už len na strednom (prevažne severozápadnom) Slovensku a v okolí Krakova. Podľa písomných prameňov jednu zložku obyvateľstva, ktoré sa podieľalo na vzniku púchovskej kultúry možno stotožňovať s Kotínmi, druhú zložku tvorilo prežívajúce obyvateľstvo lužickej kultúry staršej doby železnej (halštatskej). Krátko pred prelomom letopočtov a potom aj po ňom bola púchovská kultúra značne ovplyvnená Dákmi, Germánmi (Kvádmi) a v neposlednom rade i samotnou Rímskou ríšou.

 

Przeworská kultúra
Bola to archeologická kultúra doby železnej od 2. stor. pred Kr. do začiatku 5. stor. po Kr., najmä v dnešnej časti centrálneho a južného Poľska, odkiaľ sa rozšírila najmä na východné Slovensko a Podkarpatskú Rus. jej nositelia boli zruční vo výrobe železa, používali aj žiarový aj kostrový spôsob pochovávania, hroby často obsahovali aj rímske výrobky. Za nositeľov tejto kultúry sa považujú germánske kmene Lugiov a Vandalov.

Aj na jednej záleží

Z podnetu občanov ulice Hájik v spolupráci s Urbárskou obcou Varín a Obcou Varín Miestna akčná skupina Terchovská dolina v spolupráci s iniciatívou Za krajšie dediny pod Rozsutcom realizovala projekt zameraný na ošetrenie lipy úpravou okolia cholerového kríža z roku 1831.  Na jeseň 2021 bolo arboristom vykonané odborné ošetrenie mohutnej lipy, v spolupráci s dobrovoľníkmi bolo okolie vyčistené od náletov  a skultúrnené, bol osadený informačný panel, osadená lavička a vysadená nová lipa. Aktivita sa konala v čase vrcholenia tretej vlny celosvetovej pandémie COVID 19, ktorá už druhý rok výrazne ovplyvňuje život aj na  území Slovenska.

 

Fotografie -popis

1. Karikatúra s názvom výdajňa smrti publikovaná počas epidémie cholery v Londýne v roku 1866. George J. Pinwell. zdroj: 
2. Tvár pacienta s cholerou počas epidémie v roku 1831 v Berlíne. Rytina. US National Library of Medicine, zdroj: http://resource.nlm.nih.gov/101435238
3. Kresba dievčaťa, ktoré zomrelo na choleru vo Švajčiarsku, november 1831. US National Library of Medicine, zdroj: http://resource.nlm.nih.gov/101434245 
4. Varínska matrika zomretých v roku 1831 zápisy za mesiac august, strany 149,150 s menami obetí cholery
   „Slovakia Church and Synagogue Books, 1592-1935,“ database with images, FamilySearch (3 July 2014), Roman Catholic (Rímsko-katolícká cirkev) > Žilina > Varín > Deaths (Úmrtia) 1787-1863 > image 77 of 189; Odbor Archivnictva (The Archives of the Republic), Slovakia.
5. Interiér parníka na rieke Mississippi preplneného mužmi, ženami a deťmi trpiacimi cholerou. Woodworth, John M. (John Maynard), 1837-1879, Washington: Government Printing Office, 1875, zdroj:http://resource.nlm.nih.gov/101434407
6. Muž s ochrannými prostriedkami pariacim hrncom na hlave, ochrannou maskou, plášťom, obuvou, veľkou dymiacou cigarou, ťahajúci vozík s domácimi potrebami. Leipzig : Thieme, [1927].US National Library of Medicine, zdroj:http://resource.nlm.nih.gov/101448015 
7. Varínsky rodák, kňaz František Hreusík, fotografia, zdroj: farská kronika Varín: http://www.varin.fara.sk/farnost-varin/farska-kronika/
8. Náčrt hrádku – opevnenia, na základe zamerania archeológom Jozefom Moravčíkom, autorka: Mária Sklenárová, upravené vyhotovenie na základe kresieb publikovaných v periodiku Archeologické výskumy a nálezy na Slovensku – AVANS (1980)
9. Rímske republikánske mince nájdené v polohe Zátepličie vo Varíne. Razby konzulov Memmia a Servilla. Foto: A. Kucharčíková fotografie Poskytlo Považské múzeum v Žiline.
10. Fotografia hrotu oštepu a meča, ktoré boli nájdené v lokalite Hájik v blízkosti lokality Hrádok vo Varíne v 80. rokoch a sú uložené v archeologickej zbierke Považského múzea v Žiline. Autorka: Zuzana Staneková, fotografiu poskytlo Považské múzeum v Žiline.
11. Dobrovoľnícka akcia na jeseň roku 2021 zameraná na čistenie náletových drevín, ošetrenie lipy a úpravu okolia cholerového kríža. Foto: Jozef Jurík
12. Lokalita Hrádok – vyčistené okolie so zasadenou lipou a osadenou informačnou tabuľou. Foto: Jozef Jurík

Text zostavili: Anna Gáborová a Peter Madigár, MAS Terchovská dolina/ Iniciatíva za krajšie dediny pod Rozsutcom

www.podrozsut.com  /   iniciativa@podrozsut.com

Za konzultácie a odborné usmernenie pri zostavovaní tohto článku, patrí veľká vďaka Tomášovi Koptákovi archeológovi Krajského pamiatkového úradu v Žiline a najmä Zuzane Stanekovej archeologičke Považského múzea v Žiline, ktoré poskytlo aj fotografie. 

 

 

Zdroje:

• Archeologické výskumy a nálezy na Slovensku v roku 1978. Nitra: Archeologický ústav Slovenskej akadémie vied v Nitre, 1980, 410 s.
• Archeologické výskumy a nálezy na Slovensku v roku 1979. Nitra: Archeologický ústav Slovenskej akadémie vied v Nitre, 1980, 380 s.
• Archeologické výskumy a nálezy na Slovensku v roku 1980. Nitra: Archeologický ústav Slovenskej akadémie vied v Nitre, 1981, 498 s.
• CVACHO, Emil. Varín – Pohľad do jeho histórie. Varín: Miestne kultúrne stredisko, 2004, 80s.
• DANGL, Vojtech; SEGEŠ, Vladimír. Vojenské dejiny Slovenska. Zväzok III 1711 – 1914. Bratislava : Vojenská informačná a tlačová agentúra, Ministerstvo obrany SR, 1996. 241 s. ISBN 80-88842-02-6. S. 77.
• Farská kronika Varín, dostupné na www.varin.fara.sk
• GALUŠKA, Luděk. Slované – doteky předkú.Brno:Moravské zemské muzeum, Obec Modrá, Krajská knihovna Františka Bartoše, 2004, 148 s.
• LIŠČÁK, Marián. Päť panstiev. Čadca: Kysucké múzeum v Čadci,2016, 409s.
• Kronika obce Varín, rok 1996, Zo staršej histórie, dostupné na www.varin.sk
• Jančura. V (2020) S vidlami a kosami na lekárov, farárov a úradníkov. Pravda,  08.10.
• MARŠALOVÁ, A, ĎUNGELOVÁ,S. Nededza 630.Nededza: Obecný úrad, 2014. 54 s.
• „Slovakia Church and Synagogue Books, 1592-1935,“ database with images, FamilySearch (3 July 2014), Roman Catholic (Rímsko-katolícká cirkev) > Žilina > Varín > Deaths (Úmrtia) 1787-1863 > images 76 – 81 of 189; Odbor Archivnictva (The Archives of the Republic), Slovakia.
• STANEKOVÁ, Zuzana: Nerozpoznaný nález hrobu przeworského bojovníka? Revízne spracovanie nálezov z doby laténskej a rímskej z Varína (okr. Žilina). In: Hradiská – svedkovia dávnych čias II, Dolná Mariková 2019, 209 – 220.
• VOJTEKOVÁ, Dagmar. Krasňany 650 rokov. Žilina: EDIS – vydavateľstvo Žilinskej univerzity, 2004, 142.s